Svedectvo o pašovaní Biblii a väzení za Krista

Drahí veriaci.

Máme pre Vás k Vianociam jeden skvelý životný príbeh Jána Vecana, muža ktorý svojou odvahou sa zoprel zákazu šírenia kresťanskej literatúry… Príjemné a povzbudivé čítanie.
——————————
Ján Vecan: Keby neboli sviatky, život by bol jednotvárny“

(z ľava: Jozef Kováč, Janka Vecanová, Ján Vecan, br.farár Michal Zajden)

Vianoce v roku 1985  takmer nestihol

Mal vtedy 23 rokov, študoval na Vysokej škole technickej a v evanjelickej cirkvi organizoval mládežnícke akcie. V noci 21. augusta ho v Prešove zadržala polícia, keď z Oravy viezol do Košíc kresťanskú literatúru. Po štvormesačnej vyšetrovacej väzbe sa domov dostal len pár dní pred vianočnými sviatkami. Pred tromi rokmi dostal Cenu Ústavu pamäti národa za odpor proti neslobode v kategórii Statočný v našej pamäti a v našom srdci.

Miesto pri stole aj pre osamelých

S mladými ľuďmi v cirkvi pracuje aj dnes. Sám sa označuje za „najstaršieho mládežníka“ v evanjelickom zbore Terasa. V ňom pred dvomi rokmi rozbehli prácu s mládežou, teraz začínajú s dorastom.  S  takouto dobrou partiou, ako Ján Vecan označil  kolektív, sa stretne aj na Štedrý deň – podvečer na službách božích. A pri štedrovečernom stole v rodine Vecanovcov  nájde vždy miesto a pochopenie niekto, kto by inak trávil tieto sviatky sám. V poslednom čase je to priateľ, ktorému zomreli rodičia, žije sám a za súrodencami sa mu nechce cestovať. A tak im namiesto jedného z trojice synov, ktorý už žije s vlastnou rodinou, pribudne pri stole ďalší človek.

„Nechceli sme nič búrať, išlo nám o šírenie evanjelia“

Asi najpamätnejšie Vianoce v živote Jána Vecana sú tie z roku 1985. Veľa nechýbalo a bol by ich strávil v košickom väzení. Dostal sa tam po tom, ako ho zadržali pri prevoze náboženskej literatúry.

„Pravdepodobne nás už sledovali a  keď ma prichytili s knihami, začal sa celý proces vyšetrovania,“ vysvetľuje Ján Vecan okolnosti. Prevoz kníh totiž nakoniec uzavreli len ako priestupok – nelegálny obchod, zamerali sa však na mnohé iné aktivity, ktorým sa venoval. Nemožno sa ani veľmi čudovať. Od malička vyrastal v prostredí, v ktorom išlo nielen o formálnu vieru, ale  najmä byť aj vyznávajúcim kresťanom.

„Otec bol evanjelický farár, no nemal štátny súhlas. Asi nebol dosť dôveryhodný pre vtedajší režim.  Okrem teológie vyštudoval aj stavebné inžinierstvo, čo nás živilo. Rodičia boli zapojení v cirkvi do neoficiálnej práce, do misijných aktivít, pracovali s deťmi i mládežou. V našom dome sa stretávali ľudia, ktorí chceli robiť viac než dovoľovala štátna moc. Od mala som teda žil v prostredí akéhosi disentu, aj keď sme si to tak neuvedomovali. Nám nešlo o búranie niečoho, ale o šírenie evanjelia a slobodu vyznania.“ Organizovali detské i mládežnícke tábory, v tom čase ilegálne. V miestnom zbore sa stretávali mladí ľudia, síce už na cirkevnej pôde, ale nikdy nevedeli, či proti tomu niekto nebude „brojiť“.  Ján sa do týchto aktivít zapojil už ako 14-ročný a začal pracovať s dorastom.  „Stretávali sme sa v táboroch na rodinnej chate na Starej Vode. Tak ako dnes, aj vtedy chceli mladí ľudia ísť na výlet, chceli mať zážitky a utvárať priateľstvá, zaspievať si… Chceli mať biblický výklad, ktorý korešponduje s ich problémami. A zameriavali sme sa na to, aby sme svoju vieru vedeli žiť prakticky,“ hovorí Ján.

Takéto aktivity štátne orgány sledovali. A tak keď ho pri bežnej cestnej kontrole prichytili s nákladom kníh, prišlo im zadržanie vhod a spustila sa lavína vyšetrovania.

Policajt zaspal, a tak sa mohli dohodnúť

Spolu s ním bol po knihy kamarát Marek, ktorý ešte nemal ani dvadsať rokov. Od jeho otca mali požičanú dodávku. A v nej naložené knihy Nový zákon, Život v obecenstvu, Pokoj s Bohom, takmer 150 detských biblií a desiatky ďalších kníh. „Nikdy som nezisťoval, odkiaľ boli.  My sme po ne chodili k priateľovi Milanovi Brunckovi na Oravu.  Pravdepodobne z Poľska  uňho vyložili kamión. Snažil sa to čo najskôr rozdistribuovať, lebo bolo nebezpečné mať plný dom kresťanskej literatúry. Viackrát som ju už od  neho doviezol a potom sme ju  rozviezli do Kamenice, Rankoviec,  Beniakoviec, Budimíra, do Košíc.“

Po zadržaní volali prešovskí policajti na Krajskú správu Štátnej bezpečnosti do Košíc, odkiaľ prišli vypočuť ich. Jánovi s Marekom však priala šťastena a umožnila im dohodnúť sa na výpovediach. Keďže bolo nad ránom, policajt, ktorý ich strážil a sedel počas čakania na vypočúvanie medzi nimi, zaspal. Im to adrenalín nedovolil. A tak sa mohli dohodnúť na výpovedi. Ján tvrdil, že Marek o ničom nevie, že on ho vysadil a potom na parkovisku medzi Liptovským Mikulášom a Liptovským Hrádkom prevzal tovar od nejakého Nemca. „Vymyslel som si, že bol na mikrobuse škoricovej farby s bielou strechou. A presne asi 30 kilometrov od našej chaty sme taký videli. Myslím si, že ten Nemec doteraz nevie, prečo mu rozobrali auto,“ smeje sa Ján Vecan. „V spise, ktorý má Ústav pamäti národa, som si pozrel, že naozaj robili rešerš, ktorí Nemci kedy prišli  na Slovensko, ktorí mohli byť tí praví, čo by doniesli nejaké materiály. Naozaj išli celkom dôsledne po tej falošnej stope.“

Neminuli ho domové prehliadky doma i na chate na Starej Vode, „eštebáci“ vypočúvali jeho kamarátov, farárov i deti, s ktorými v táboroch pracoval.

Pokoj mu dodávali ľudia z celého sveta

Na podmienky vo väzbe sa Ján nesťažuje. Keď ho po dvoch mesiacoch previezli do Košíc, boli v cele jedenásti. Hneď po príchode mu spoluväzni ukázali, aby bol ticho – mali medzi sebou „špicľa“. Pomerne priateľsky sa k nemu správali aj viacerí dozorcovia. Keď ho jeden z nich odvádzal na výsluch, povedal mu: „Držím vám palce, počul som o vás na Hlase Ameriky.“ Bezprostredne po Jánovom zadržaní o tom informovala aj Slobodná Európa. „Veľa ľudí sa za mňa modlilo, človek to cíti – zrazu má pokoj,  má istotu, že aj keď je vo väzení, že nie je Bohom ani ľuďmi opustený. Keď ma prepustili, mal som asi 200 pohľadníc z celého sveta. Písali mi ľudia, že sa za mňa modlia a ja som cítil pokoj,  že som tam pre dobrú vec a  nemám mať strach,“ zhrnul svoje pocity z pobytu na košickej  Pribinovej ulici.

Keďže  bol rok 1985 a v Sovietskom zväze sa už začala perestrojka, ani pomery u nás neboli také prísne ako kedysi.  Ján nezažil počas výsluchov žiadne tvrdé metódy, krik ani násilie. Spomína si len na vyhrážanie sa, že ho vyhodia zo školy a že si zbabral celý život.

V Košiciach zažil do decembra asi šesť výsluchov. Pýtali sa ho na stretnutia na chate, na detské a mládežnícke tábory. „Ale keďže ma už kolegovia v base patrične vyškolili, že sa nemám k ničomu priznať a mali sme aj samizdatový materiál, ako sa správať pri výsluchoch, tak som len opakoval – nič neviem, na nič sa nepamätám. Raz sa ma vyšetrovateľ spýtal na mená ľudí, ktorí na stretnutia chodili. Tak som sa vážne zatváril a pýtal som si kalendár. Bol prekvapený, na čo mi je. Hovorím mu – ´No chcem vám čítať mená ľudí a tam ich je najviac´. Nechcel to dať ani do zápisnice.“

Pri každom Jánovom výsluchu bol i jeho právny zástupca. Právnika, ktorý bol ochotný obhajovať aj ľudí, nepohodlných režimu, vybavili rodičia. V prvých týždňoch dostávali správy o synovi len prostredníctvom neho.

Ako zvestovať evanjelium vo väzení? Nechať sa tam zavrieť

Na cele mal mladý väzeň dosť času na čítanie kníh. „Vlastne mnoho kníh bolo vyradených z knižníc, čítal som klasiku od Dostojevského, Tolstého, ale aj „zakázané“ knihy, napríklad Mňačka, lebo v knižniciach to nemohlo byť. Tak sme tam mali kvalitnú literatúru,“ zhrnul svoje čitateľské zážitky.

Spoluväzňom často rozprával o Bohu, veľa debatovali. Dnes so smiechom konštatuje: „Ako šíriť evanjelium vo väzení? No dať sa tam zatvoriť.“

Napokon Jána aj jeho sestru Ľudmilu, ktorá bola stíhaná na slobode, obvinili zo spolupáchateľstva trestného činu marenia dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Jána potom ešte párkrát vypočúvali aj po prepustení, rozsudok však nebol nikdy vynesený.

Väzenie ako motivácia

Následky ale pociťoval aj neskôr. Po prerušení štúdia sa vrátil do školy a piaty ročník si celkom pochvaľoval: „Mal som pocit, že sa mi nikdy lepšie neštudovalo. Na skúškach mi každý hovoril ´Dajte rýchlo index, nech nie som ja ten, ktorý dostane príkaz vyhodiť vás zo školy.´ Ale na štátniciach som zažil zásah štátnej moci. Komisia nečakane vyhlásila, že som neurobil skúšku z marxizmu. Potom som sa dozvedel, že pani, ktorá mala tento predmet na starosti, dostala príkaz nepustiť ma cezeň. V septembri som to urobil, nedostali žiaden príkaz. Až pri ďalšom výsluchu som sa dozvedel, že na Štb boli presvedčení, že ma z vysokej školy vyhodili, ale nedosledovali, že štátnice sa dajú opakovať.

Výsledkom toho celého bolo moje rozhodnutie, že keď  skoro nič nerobím a prekáža im to, tak treba robiť poriadne. Bolo to skôr motivačné.“

A vydržalo to, evanjelickej cirkvi, mladým ľuďom a deťom sa Ján Vecan venuje dodnes.

REDAKTOR: Tatiana Snitková
ZDROJ: https://www.korzar.sme.sk